kyblik

Lebo keď mám sto chutí povedať o tom, aký je tento svet čierny a zlý, jediné, čo spravíte, je odporúčanie dobrému psychológovi. Fajn, vďaka, nechcem. Nemám proti nim nič, ale ako mi vysvetlí ten kopec vecí, na ktoré som počas svojho života došiel, napríklad, ako mi vysvetlí, že sa na svete zomiera. Ja to mám ujasnené, viem, že človek musí zomrieť a vôbec nevie kedy, viem, že ho v živote stretne množstvo prekážok a tie najhoršie na každého z nás čakajú, možno zajtra, možno inokedy. Neviem, ako sa postaví k mojim nie otázkam, ale tvrdeniam, keď tie isté myšlienky nachádzam v úvahách filozofov... Neviem, prečo by som mal byť práve ja vadný, keď oni boli vďaka podobným myšlienkam veľkí.

Nie, nevidím svet pesimisticky, ale realisticky. Nemám depresiu, ale nevylučuje sa mi ani prehnané množstvo hormónov šťastia, ktoré by ten objektívny pohľad zmazali.

Veď aj podľa viery v Boha sa netreba upínať na pozemské veci, ale veriť, že raz bude lepšie, veď všetko tu je pominuteľné, krátke, nestále... Čo už len ja hovorím iné, keď vravím, že na tomto svete ma nemôže nič naozaj potešiť? Aspoň nič na dlhšie ako pár minút, aj to možno preháňam.

Posielajte ma k psychiatrovi. Nahlcem sa liekov a budem fasa coolovy perfektný optimista. Škoda, že si z tých liekov nemohli chrupnúť aj iní, snáď by toľko zbytočných blábolov - ako vy mnohé úvahy nazývate - zbytočne nevzniklo.

Alebo sa sám dobrovoľne dám na drogy. Nebudem okrádať štát a zdravotnú poisťovňu a budem si ten pocit skvelosti, o ktorom tak radi hovoríte, užívať za vlastné... Ha, čo že krátkodobo, aspoň vás nebudem iritovať!

Takže veľmi na výber nemám.

Zostanem taký, aký som. Budem ďalej mlčať. Veď možno sa mýlim. Ktovie? Veď práve... kto už môže povedať, že vie?

Aha, sorry, zabudol som, vy možno áno.