kyblik

Zase mi je zle. A vedel som, že mi bude zle. Vedel som to už 23., lebo vždy keď mám pár dní voľna, je mi zle.

Spočiatku si myslím, že mi je zle, lebo som unavený z práce a ľudí. Potom vypnem a zavriem sa. Zamknem sa do štyroch stien a ignorujem okolie, zvyčajne aj telefóny a maily. Niekedy tie nie, priamy kontakt menej bolí ako ten otvorený. Po troch dňoch sa zamknem definitívne, po štyroch aj sám v sebe a analyzujem sa ako divý. Prichádzam k hrozným záverom, k fóbiám a strachom, strašným víziám, výčitkám... všetko to potom tradične zvalím na rodičov a výchovu. Že ma nenaučili relaxovať, športovať, venovať sa nejakej oddychovej aktívnej činnosti. Po dlhšom čase prídem na to, že sa vlastne hnevám sám na seba.

A potom mi je zle. Cítim, aký som neschopný a nemožný, ako som nič nedokázal, ako som všetkých sklamal. Reálne vidím, ako neschopný a nemožný aj tak raz úplne zabudnutý zomriem. Dookola, donekonečna sa toto vo mne počas voľných dní premieľa. Budím sa zúfalejší, ako zaspávam.

Znie to strašne, ale potrebujem prácu. Musím ňou byť zavalený, aby som nemal čas myslieť (na iné). Unavený od práce som zvládol minulé voľno, toto sa mi vymklo z rúk. Budem síce nadávať aj na to, že chodím do práce, ale je to vždy lepšie ako skúmať sám seba. Vyčerpáva ma to. Nadoraz.