kyblik

Robím robotu, ktorú som nikdy nechcel. Sedím zavretý v kancli s kopou spisov a čumím na dlhý zoznam telefónnych čísel, čo mi ráno Eva dala na stôl.

Overujem platnosť zmlúv a čumím. Čumím na tie ksichty okolo mňa. Nejako sa neobávam, že by si toto čítali, lebo okrem svojich extra nutných stránok na iné nechodia. Všimol som si to, ako som tak na nich čumel.

Takže čumím a nestačím im. Chodia ako vykrájané perníky navlečení v rôznorodých sakách a blúzach, nohy ukladajú podľa predpisov rokovacej slušnosti, vlasy im nevisia do tváre ako mne, takže sa v tom mojom tričku cítim po hodine zle. Moje tričko mi síce nevadí, ale im áno. Včera mi to chlapík, čo ma prijímal, povedal: "Mal by si sa obliekať trochu inak." Ovracať ho? Neovracať? Zvolil som krajnú možnosť a s napnutým žalúdkom som vycúval.

Robím tam necelý mesiac. Asi preto sa nepoddávam ich predstavám.

Ale ja nechcem.

Nemôžem.

A oni na mňa tlačia.

Túto robotu som vzal, lebo mi kamarát povedal, že byt si kúpim len s istou sumou na výplatnej páske. Chlapík pri pohovore tú sumu spomenul. Dlho neotáľali a zobrali ma. Šiel som.

Teraz tu trpím ako kôň v base.

Čumím. Po hodine čumenia mi niekto povedal, že čo nič nerobím. Tak som začal. Vybavil som maily aj telefonáty. Šiel som do bufetu. Žiadna spriaznená duša. Natlačené kalerábie hlavy.

Zapálil som si vonku a závidel chalanom so skate-boardom, čo ma obchádzali. Sloboda moja, sloboda, ja som ťa zapredal!

Vrátil som sa späť. Čumel som opäť. Chcel som prísť na to, ako reaguje kolega Mišo, ktorý nastúpil mesiac predo mnou. Zvláda to. Lichotí a vtipkuje. Desné vtipy. Je doterný. Zase ma napína. 

Eva si opäť všimla, že nič nerobím: "Uvar mi kávu, ty náš nováčik!" A keď pretiahla svoj pohľad po celej výške i šírke môjho tela dodala: "Sa neboj, si zvykneš. Budeš ako my. Veď si náš."

Veď to. Veď to. Toho sa bojím najviac.